Môj šialene (ne)tradičný predĺžený víkend

16. září 2014 v 12:02 | Mary |  Day of mine

Tento článok mal pribudnúť ešte cez víkend, ale akosi som ho nestihla, najprv som bola na jednej návšteve (u dedka), potom prišla návšteva k nám (ujo s tetou, bratrancom, sesternicou a jej manželom), ja s babkou sme totiž mali meniny a potom som šla ešte na chvíľu ku kamoške. No a v nedeľu som to nestihla tiež.


Nebudem písať o tom, ako sme opäť šli do obchodu, lebo moja babička zbadala v letáku, že niečo je v akcii a ja som jej za ten svet nevedela vysvetliť, že leták začína až v pondelok a tak to ešte nebudú mať a uznala to až vtedy, keď som jej z obchodu volala, že naozaj to je akcia až od pondelka.
Len čo sme z obchodu prišli k dedkovi (chodíme k nemu takmer každú sobotu, pokiaľ mamka nepracuje), začal nás ako vždy nabaľovať všetkým možným. Viem, že väčšina ľudí si myslí, že také veci robia len babky, no to je veľký omyl. Robia to aj dedkovia, aspoň ten môj. S mamkou sa nestihneme ani len zložiť a dedko má už pre nás pripravené všetko možné. Ešte, že máme auto a môžeme to pohodlne odviesť. Kedysi sme to nosili všetko v rukách a vyzerali sme ako z nákupov z Poľska. (Tak napríklad pred mesiacom nám dedko zavolal, aby sme sa zastavili, keď pôjdeme z mesta a naložil nám do kufra tri tašky jabĺk - tie veľké plátené). Môj dedko sa o nás rád stará.
Keď sme si potom sadli v kuchyni, dedko mi dal puding. Banánový. S lentilkami. A hneď na to vybral čerstvo upečenú bublaninu. Minule som mu na ňu dala recept a teraz ju upiekol. S jahodami. Áno, môj dedko pečie a varí a lepšie koláče, ako robí on nerobí žiaden iný dedko. Pamätám si, keď sme s mojou BBFF u nás oslavovali osemnásť (dedko vtedy prespal u nás a my sme mali celý veľký dom pre seba) tak mi nikto z pozvaných nechcel veriť, že dedko nám upiekol perník.
Tentokrát sme u dedka ostali kratšie ako zvyčajne, keďže sme mali mať návštevu aj doma a dedko šiel na futbal. (Aspoň myslím, že to bol futbal, lebo pri všetkých dedkových športových aktivitách je ťažké sledovať, kam práve ide. Chodí na hádzanú, na futbal, na volejbal a myslím, že aj basketbal. Samozrejme len ako divák). Ja som šla otočiť auto, aby mamka len nasadla, lebo vonku veľmi pršalo. A keď si mamka sadla do auta, niesla so sebou ďalšiu tašku. Pýtam sa jej, čo to má a ona mi vraví, že dedko nám ešte nastrihal hrozno. Po daždi. Aby sme mali. A prišiel až vonku pred dom, aby nám mával, kým nezájdeme do ďalšej uličky. Áno, lepšieho dedka som si priať nemohla.
Cesta domov mi trvala trocha dlhšie, ako zvyčajne, pretože za benzínkou bolo rozsypané vápno. Myslela som si, že niekomu sa vysypalo len trocha pri benzínke, no bolo rozsypané po celom úseku, až kým som nezabočila. Všetky autá samozrejme spomalili a išli sme po hlavnej slalom. Neviem, či sa to rozsypalo preto, lebo niekto zle upevnil náklad, alebo preto lebo ten niekto šiel šialene, ale každopádne, jazdite prosím bezpečne, ak niečo spravíte na ceste len preto, lebo ste nedodržiavali pravidlá, neohrozujete tým len seba, ale aj ľudí, ktorých veziete so sebou a tých ďalších v iných autách, ktorí možno ešte umrie nechcú.
Domov sme došli akurát s návštevou, dostala som darčeky na meninu, aj babka dostala darčeky na svoju meninu a potom sme si dali neskorší obed. Taktiež sme si otvorili vínko. Päťročné, výborné a ešte mi z neho trocha ostalo.

V nedeľu som šla na nočnú, na inventúru a celý deň som si hovorila: "Spravím si kávu spravím si kávu," potom som prešla na: "Poviem mamke, nech mi spraví kávu" a potom z toho bolo: "Do riti, zabudla som na kávu."
Inventúra bola v pohode, rátali sme ľahké veci, ale akosi mi niekedy okolo polnoci prestal pracovať mozog. Po prestávke sa systém našťastie zresetoval, no potom sme už rátali len hodinu, čo logicky viedlo k tomu, že keď sme nastúpili do busu, s BBFF sme boli úplne svieže a vyrehotané a celú cestu sme sa bavili. Útlm na nás prišiel až tesne pred Košicami, keď už ani šofér nepúšťal nič normálne a už sme akosi stíchli. Inak celú cestu púšťal mix svadobných ľudoviek, až som čakala kedy príde Redová, ale neprišla. Možno nabudúce.
A od tejto časti by som našu cestu domov nazvala dve blondíny na ceste (aj keď ani jedna z nás nemá blond farbu vlasov). Keďže bolo niečo pred piatou, hovorili sme si, že máme pol hoďky, kým nám pôjde bus do Prešova a dáme si v bufete na stanici pizzu. Potom sme na seba pozreli a začali sme sa smiať na tom, že bude sranda, keď bude bufet zatvorený, lebo je štátny sviatok. To, že autobusy a vlaky idú inak, nám vtedy ešte nedošlo. Uvedomili sme si to až chvíľu neskôr.
A tak sme pozreli kedy nám ide najbližší bus. Namiesto 5:20, šiel nejaký 5:45. Odmietali sme čakať tak dlho a šli sme sa pozrieť na stanicu, kedy nám ide vlak. 5:35. Hip-hip-hurá. Pizzu samozrejme ešte nemali a tak sme si dali bagetu. Áno o 4:50 ráno sme sa napchali bagetou a šli sme na vlak, ktorý ale končil jazdu v Prešove, takže len čo sme nastúpili, začali sme pozerať ako sa dostať domov. Vtedy nám už došlo, že aj MHD chodí inak ako cez týždeň. Príchod do Prešova sme mali 6:15. Prvý bus zo Stanice nám šiel 7:33, prvá SAD mala ísť 7:20 a prvý vlak 8:18. Napokon po dlhom pátraní a mnohých záchvatoch smiechu sme došli k tomu, že prvý autobus nám predsa len ide o 6:43, no musíme sa k nemu dostať cez celé mesto. Útlm nás už prešiel, nahradil ho... ako to nazvať neviem, ale cez všetky záchvaty smiechu o tom, ako sme si nemuseli kúpiť ani fľašu, aby sme sa dostali do stavu, v akom sme a zistenia: "jéééj, už je svetlo," sme došli až k "Nebuď labuť," alebo "Don't wake up a swan..." Viac si cez všetku moju snahu spomenúť si, nepamätám.
Potom nás čakal maratón. Zviezť sa busom, prebehnúť na ďalšiu zastávku a dobehli sme tam presne vtedy, keď aj náš autobus domov. Spravili sme si vyhliadkovú jazdu, keďže zachádzal aj mimo mesto a potom sme sa konečne dostali domov. Ako som sa dogúľala zo zastávky mám tiež mierne zahmlené, keďže moje mozgové bunky už opäť sladko spali, tentokrát bez možnosti prebudenia, kým sa nezresetujú úplne a doma som prešla sprchou a priamo do postele. Myslela som si, že si pospím tri/štyri hoďky a budem v pohode, no ak by mi nezazvonil budík po šiestich hodinách spím asi dodnes.
Len čo som sa vykotrmácala z postele, prišiel na návštevu ujo s tetou (ešte stále sme oslavovali meninu) a dostala som darček. Víno - červené, suché, rok 2008 - už sa naň teším. Kvietoček v krhličke a šálku. Inak, ak viete, ako sa ten kvietoček volá a ako sa oň mám starať, dajte mi prosím vedieť, lebo nikde nemal názov. Ďakujem pekne :)
I love you guys, Mary :-*

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama